Prvý rok pohybu

Uplynul rok od toho, ako som spoznala pohyb v pravom zmysle slova. Tak si to trochu poďme zhrnúť. Moja fyzická kondícia bola (naoko) v poriadku. Považujem sa za celoživotného náruživého športovca, ale práve basketbal, ktorému som sa venovala, zanechal na mojom tele značné neblahé následky. V skratke - bol to roztrhnutý predný krížny väz a odtrhnutý meniskus, čo si vyžiadalo dve operácie (... inak v ten zápas sa mi naozaj darilo :)). Ako druhá si následky odniesla chrbtica, presnejšie vysunutá platnička medzi L4-L5. Tieto problémy vznikli pravdepodobne následkom športovej špecializácie a zároveň nedostatočnej kompenzácie (pričom basketbal je ešte jeden z tých pestrejších športov).

Po rehabilitácii, ktorú mi poskytla štátna nemocnica sa samozrejme nezmenilo vôbec nič. Bolesti v krížoch pokračovali, obmedzený pohyb pri vstávaní, zohýbaní, kýchaní a vlastne pri všetkom ostatnom zostal bez zmeny. Môj deficit športu sa rapídne zvyšoval a nevplývalo to na mňa zrovna pozitívne. Hlava sa, veru, veľmi ťažko vyrovnáva s obmedzením takej "drogy", akou šport pre mňa bol (mimochodom eliminácia závislostí v živote je jedna z vecí, ktorej sa priúčam - nikdy neviete kedy a prečo budete musieť vašu obľúbenú aktivitu prestať vykonávať. Je asi lepšie mať schopnosť vzdať sa niečoho dobrovoľne a nie kvôli tomu, že vás k tomu prinútia okolnosti). Túžba po funkčnom a bezbolestnom pohybovom aparáte ma prinútila vyhladať niekoho, kto sa veci rozumie a bude ochotný mi pomôcť. Môj úmysel bol, dať sa rýchlo do poriadku a vrátiť sa späť k basketbalu. Zhoda náhod ma nakoniec priviedla do telocvične ku Kubovi.

Začiatky s ním neboli pre moje telo, zvyknuté prevažne na dynamické basketbalové pohyby, nič jednoduché. Posťahované hamstringy, slabý core, stuhnutá chrbtica boli "nedostatky", ktoré detekoval už pri prvých tréningoch. Kubo, ako študent Ida Portala, mi ukázal iný pohľad na pohyb. Nič však nebolo zadarmo a všetko som si musela odmakať a na veľa vecí prísť sama.

Za nejaký čas sa môj hlboký drep stal hlbším a pohodlnejším (skutočne dokážem v tejto polohe plnohodnotne odpočívať) a vis na hrazde/gymnastických kruhoch/konároch (...alebo vlastne na čomkoľvek) sa značne predĺžil. Tie mozole na rukách určite stoja za benefity, ktoré vis poskytuje. Jedna z vecí, na ktorých sa snažím pracovať denne, je citlivosť a pohyblivosť chrbtice. Na pohľad jednoduchými krúženiami a vlneniami chrbtice sa môj chrbát stal citlivejší, ohybnejší a "živší". Ak porovnám súčasný stav s obdobím pred rokom, mám pocit, že namiesto zdravej chrbtice som nosila korytnačí pancier. Spojenie citlivosti a uvolnenia v kontraste s hrubou silou a robustnosťou (v podobe silového cvičenia) viditeľne zlepšilo zakrivenie mojej (dovtedy neforemnej) chrbtice. Nič sa ale neudeje cez noc a tak mi moja platnička stále spôsobuje nejaké problémy, je to ale o dosť lepšie ako pred rokom. Keď človek hrá basketbal 19 rokov na súťažnej úrovni, telu chvíľu potrvá kým sa prispôsobí novým podmienkam. Krôčik po krôčiku.

Úprimne, veľmi obdivujem Kubov cit pre detail a precíznosť, s akou sa k môjmu bolestivému problému postavil. Po prezretí RTG snímok mi s medicínskou exaktnosťou vysvetlil vzniknutý problém medzi mojimi stavcami (niečoho takého som sa bohužial zatiaľ nedočkala od žiadneho lekára). Celý proces a charakter tréningov potom prispôsobil (a prispôsobuje) aktuálnym potrebám.

To, čo ma Kubo učí je používanie pomerne jednoduchých (no nie ľahkých!) nástrojov. Nástrojov, ktoré ma nútia byť kreatívnou, prispôsobovať sa novým scenárom, trápiť sa pri riešení množstva pohybových hádaniek a skladať moje telo do pozícií v ktorých som nebola snáď od detstva. Tak často spomínaný sedavý spôsob života v súčasnosti pácha na našich telách veľa zloby a popravde až teraz si uvedomujem, že 1-2 hodiny denne na tréningu (resp. v telocvični) niesú nič v porovnaní s časom, ktorý strávime na stoličke. Preto sa snažím čo najviac jeho rád aplikovať do bežného dňa, čo postupne mení môj život.

Nástroje, ktoré každým novým skillom získavam, mi postupne otvárajú nové a nové možnosti. Tak ako nezatlčiete klinec do steny varechou, ale vyberiete si radšej kladivo, tak si aj z tejto palety akýchsi pohybových nástrojov vyberáme tie, ktoré sú v danom scenári najlepšie. Niekedy je to sila a robustnosť, niekedy je to jemnosť a uvolnenie a pod.

Takýmto prísupom som sa dopracovala napríklad k môjmu prvému zhybu (jupí!) a zároveň strávila rôznym "válaním sa" po podlahe (kotrmelce, lokomócie a improvizácia) najviac času odkedy som sa prestala batoliť.

Ďalšou, pre mňa zaujímavou oblasťou sú práve koordinačné úlohy, pri ktorých doslova cítim ako môj mozog rastie. Okrem toho, že ich vykonávanie má pozitívny dopad na mnoho ďaľších aktivít, je to zároveň super prevencia pred degeneratívnymi ochoreniami ako napr. Alzheimer a demencia (na lúštenie krížoviek môžte rovno zabudnúť :)).

Zisťujem že pohyb je nekonečný. Vždy keď mám pocit, že som v niečom dosť dobrá, Kubo iba s úsmevom pridá nejakú ďalšiu premennú do rovnice, a som znova na začiatku. Takto postupne vo svojich 28 rokoch konečne viac spoznávam svoje telo a možnosti ktoré mi poskytuje.

Za posledný rok som sa dotkla mnohých oblastí pohybu (reflexy, koordinacia, gymnastika, silovy tréning, rôzne typy "strečingu", ľahká akrobacia, floorwork, bojové umenia a veľa veľa práce s chrbticou) ako aj internej praxe a "ne-pohybu" (meditácia, práca s dychom a manipulácia vnútorných orgánov). Spoločné koncepty a prepojenia medzi týmito oblasťami sú fascinujúce...

Týmto článkom sa chcem zároveň poďakovať Kubovi za možnosť študovať pod jeho vedenim a za obrovské rozšírenie mojich obzorov. Uvedomila som si, že to čo mám rada je pohyb... Pretože pohyb je život (týmto pozdravujem kamarátov z projektu Petra Ružičku Pohyb je život :))